Perspektivizmus ako základ vnímania | Růžové brýle

Další a zároveň poslední článek ze soutěže Růžové brýle, který tady zveřejňuji. I tento se umístil vysoko, ale na výhru nestačil. I tak je ale v něm velmi zajímavá myšlenka. :)

,,Ty máš názory na nič. Daj si dole tie ružové okuliare!“

Túto vetu počul často od starších, od mladších aj od rovesníkov. Neakceptoval som ju z dosť pochopiteľných dôvodov. Okuliare totiž nemusia byť len ružové. Farieb je veľa. A žiaľ, nemôžeme si ich dať dole. Už racionalizmus, ktorý chápal všetko objektívne a ako objekt – teda aspoň sa o to usiloval – vo svojom majstrovi Descartovi našiel aj svojho hrobára. Descartes totiž prehlásil: Myslím, teda pochybujem, teda som. Aby mohla mať táto veta platnosť vykonal Descartes zaujímavý experiment. Chcel zistiť o čom všetkom možno nejakým spôsobom pochybovať. Vyšlo mu, že nespochybniteľné tvrdenie je len jedno – a síce Ja myslím, respektíve Ja som. 

Áno, to je síce pekné, no aký to má význam? Podľa mňa význam tomuto tvrdeniu – resp jeho využitie načrtol neskôr Schopenhauer a dokončil ho jeho trošku duchovný žiak Nietzsche. Nietzsche zaviedol do myslenia pojem perspektivizmus. Perspektivizmus ako taký vyvracia všetko objektívne a glorifikuje jednotlivca na úroveň boha svojho vlastného mikrokozmu. Zjednodušene povedané. Mám uviesť príklad? Jazyk. Jazyk je typický príklad perspektivizmu. Keď čítate nejaký text a autor Vám povie, že v rohu miestnosti je nočný stolík, predstavíte si nočný stolík v rohu miestnosti. Ale nie taký, aký videl a myslel on, ale svoj vlastný. Pretože ho nepopísal detailnejšie a vy vlastne neviete aký stolík myslel. A ešte v akom rohu miestnosti. Ale sranda je, že aj keby na popis spomínaného stolíka vyplytval štvrť strany ( čo by iste málokoho bavilo ) čitateľ si to nemusí tak do bodky predstaviť, ako to autor videl. A ani sa mu to nepodarí. Jazyk totiž v sebe má len tiene vecí. Keď si jeden uvedomí, že rozmýšľa v jazyku tieňov, veľmi ľahko sa zasmeje na veľkých pojmoch bez významu akými sú napríklad Dobro, Zlo, Pravda, Krása.... Teda pardón. Oni význam majú. Všetko má vlastne svoj význam. Lenže subjektívny. 

Neobviňujte niekoho z okuliarníctva, môžete veľmi ľahko uvidieť, že nejaký typ okuliarov tiež nosíte. A musíte nosiť. Svet bez vízií, bez ideálov, bez obrazotvornosti je totiž svetom strojov. Áno, síce je naše telo strojom, nie je ním naša duša.

Nedusíte sa tu? Nemali ste ešte pocit, že vám niečo chýba? Otvorte si knihu, možno to čo vám chýba objavíte práve v onom svete tej knihy. Tak ako to kedysi hlásali romantici: Najprv k ideálu a od ideálu k činom! Škoda len, že náš romantizmus sa vyvinul s teológov, ktorí ako inak, pohŕdali inou než mystickou erotikou. Najmä tá ľudská erotika totiž tvorila podstatnú časť romantizmu. Nie, že by to bolo nejak mega podstatné. Len možno zase môj myšlienkový pochod. Respektíve nebolo by pekné spojiť gotický román s fantasy?

Zmena myslenia. Z myslenia každodenného t. j. častokrát strojového sa preniesť do myslenia fantazíjneho, do myslenia, ktoré nám umožnuje tvoriť. Tvorba je totiž liek na to, ako prežiť túto existenciu v relatívne racionálnom duchu. Aj keď sa to na nej samozrejme prejaví, ale vzhľadom na vyššie spomínané by nikto nemal otravovať s morálkou. 

Alebo snáď áno?    

 Roman Pikulík